Recenzia: Amerikánka - Chimamanda Ngozi Adichie
AUTOR: Chimamanda Ngozi Adichie
NÁZOV: Amerikánka (Americanah)
VYDAVATEĽSTVO: Absynt (Knopf)
ROK VYDANIA: 2018 (2013)
POČET STRÁN: 624
PREKLAD: Kristína Karabová
Ifemelu a Obinze sa do seba zamilovali ešte na strednej škole. V Nigérii v tom čase dožívala vojenská diktatúra a zdalo sa, že jedinou možnosťou ako prežiť normálny život, je odísť za more. Cesty Ifemelu a Obinzeho sa rozišli a zatiaľ čo ona sa uchytila v USA ako blogerka píšuca o problematike rasy, on ledva prežíval vo Veľkej Británii.
Jej Amerikánka je príbehom ich veľkej lásky, no je aj presnou analýzou zásadných otázok týkajúcich sa rasizmu, identity, diskriminácie, predsudkov i stereotypov. A tak je otázka, či sa Ifemelu a Obinze znova stretnú možno celkom nepodstatná. A možno aj nie je.
Chimamanda Ngozi Adichie je spisovateľka, ku ktorej tvorbe som sa dostal koncom minulého roka. Táto autorka ma zaujala svojou esejou Všetci by sme mali byť feminist(k)ami , ktorá sa dostala aj do môjho zoznamu 10 najlepších kníh, ktoré som prečítal v roku 2017. A o to viac som sa tešil, keď som zistil, že vydavateľstvo Absynt plánuje vydať jej knihu Amerikánka, ktorá v Česku spravila veľký rozruch. No moje nadšenie z knihy skončilo v momente, kedy som sa pustil do čítania knihy.
Pre tých, ktorí nevedia, Chimamanda Ngozi Adichie je nigérijská prozaička a aktivistka bojujúca proti rasizmu. A práve o rasizme je jej kniha Amerikánka. 600-stranová kniha sleduje Ifemelu - dievča, ktoré túži odísť do Ameriky. Jedného dňa sa jej to podarí, a tak opúšťa Obinzeho - priateľa, do ktorého sa zaľúbila už počas strednej školy. Po príchode do Ameriky Ifemelu zisťuje, aké je to žiť v krajine, kde vás súdia podľa farby vašej pleti. Veľmi ťažko si hľadá prácu, no postupom času sa z nej stáva blogerka, ktorá píše o problémoch rasizmu. Počas svojho pobytu v USA Ifmelu pretrhla kontakty s Obinzem - nedvíha mu telefón ani mu neodpovedá na maily. Lenže čo sa stane, keď sa Ifemelu vráti späť do Nigérie? Bude sa Obinzemu aj naďalej vyhýbať?
Na túto knihu som čítal rôzne názory. Niektorým sa páčila, iným nie. Hlavne pri kladných recenziách ľudia spomínali, že prvých sto strán je nudných a zvyšok knihy je skvelý. U mňa to bolo presne naopak. Zatiaľ čo prvých sto strán som si maximálne užil, po nich nastal akýsi zlom, kedy ma kniha začala nudiť. Po týchto sto stranách dochádzalo k akémusi striedaniu zaujímavých a nezaujímavých kapitol a mňa osobne začínala kniha s každou ďalšou kapitolou čoraz viac a viac nudiť.
Kníh s témou rasizmu je na Slovensku veľmi málo, a preto som rád, že sa Absynt rozhodol vydať nejakú knihu, ktorá sa touto tématikou zaoberá. Lenže pri mojom šťastí som narazil na knihu, ktorá ma akosi nezaujala. A bolo to najmä tým, že autorka to s dĺžkou knihy tak trocha prepískla. Kniha mala kopec zbytočných opisov a udalostí a podľa mňa sa to všetko dalo zhutniť, vďaka čomu by mala kniha menej strán, bola by záživnejšia a taktiež by mala aj rýchlejší spád. Čo sa mi ďalej nepáčilo, bolo to, že autorka používala kopec igboskych slov. Hoci na konci knihy sa nachádzajú poznámky k jednotlivým kapitolám, kde sú tieto slová vysvetlené, no komu by sa stále chcelo toľko listovať v knihe?
No čo sa mi na knihe páčilo, bolo to, že autorka niekedy až surovo pokladá čitateľovi otázky ohľadom rasizmu, vďaka čomu ho donúti zamyslieť sa nad nimi. A tým to nekončilo. Autorka veľmi svojsky poňala príbeh lásky medzi dvoma ľuďmi, ktorý skvelo zasadila do problémovej Ameriky 90. rokov. Autorka skvelo poukazuje na to, že téma rasizmu bola v Amerike vždy aktuálna aj napriek tomu, že sa o nej nehovorilo. A to vás prinúti položiť si otázku: A ako to je vlastne s rasizmom teraz?
Autorkin štýl písania ma oslovil už pri jej eseji Všetci by sme mali byť feminist(k)ami. Veľmi ma oslovila jej štylistika a celkovo spôsob, akým sa vyjadruje. A táto kniha nebola výnimkou. Amerikánka je napísaná bravúrne, no ako som už spomínal vyššie, kniha obsahovala kopec zbytočných opisov. No nič to nemení na tom, že autorka vie dobre písať.
Postavy sú samostatná kapitola. Hoci kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity, no postavy to ako-tak zachránili. Chimamanda vo svojich knihách dokáže skvelo vykresliť charaktery postáv, ktoré sa v priebehu deja čoraz viac vyfarbujú. A Amerikánka nebola výnimkou. Mňa osobne najviac zaujala Ifemelu, Obinze a Obinzeho mama.
Amerikánka sa mi spočiatku zdala ako zaujímavá kniha, no postupom času moje nadšenie z nej čoraz viac klesalo. Dlhé a zbytočné opisy zachránil autorkin štýl písania a postavy. Knihu hodnotím 3/5.
Za poskytnutie knihy ďakujem
Na túto knihu som čítal rôzne názory. Niektorým sa páčila, iným nie. Hlavne pri kladných recenziách ľudia spomínali, že prvých sto strán je nudných a zvyšok knihy je skvelý. U mňa to bolo presne naopak. Zatiaľ čo prvých sto strán som si maximálne užil, po nich nastal akýsi zlom, kedy ma kniha začala nudiť. Po týchto sto stranách dochádzalo k akémusi striedaniu zaujímavých a nezaujímavých kapitol a mňa osobne začínala kniha s každou ďalšou kapitolou čoraz viac a viac nudiť.
Kníh s témou rasizmu je na Slovensku veľmi málo, a preto som rád, že sa Absynt rozhodol vydať nejakú knihu, ktorá sa touto tématikou zaoberá. Lenže pri mojom šťastí som narazil na knihu, ktorá ma akosi nezaujala. A bolo to najmä tým, že autorka to s dĺžkou knihy tak trocha prepískla. Kniha mala kopec zbytočných opisov a udalostí a podľa mňa sa to všetko dalo zhutniť, vďaka čomu by mala kniha menej strán, bola by záživnejšia a taktiež by mala aj rýchlejší spád. Čo sa mi ďalej nepáčilo, bolo to, že autorka používala kopec igboskych slov. Hoci na konci knihy sa nachádzajú poznámky k jednotlivým kapitolám, kde sú tieto slová vysvetlené, no komu by sa stále chcelo toľko listovať v knihe?
No čo sa mi na knihe páčilo, bolo to, že autorka niekedy až surovo pokladá čitateľovi otázky ohľadom rasizmu, vďaka čomu ho donúti zamyslieť sa nad nimi. A tým to nekončilo. Autorka veľmi svojsky poňala príbeh lásky medzi dvoma ľuďmi, ktorý skvelo zasadila do problémovej Ameriky 90. rokov. Autorka skvelo poukazuje na to, že téma rasizmu bola v Amerike vždy aktuálna aj napriek tomu, že sa o nej nehovorilo. A to vás prinúti položiť si otázku: A ako to je vlastne s rasizmom teraz?
Autorkin štýl písania ma oslovil už pri jej eseji Všetci by sme mali byť feminist(k)ami. Veľmi ma oslovila jej štylistika a celkovo spôsob, akým sa vyjadruje. A táto kniha nebola výnimkou. Amerikánka je napísaná bravúrne, no ako som už spomínal vyššie, kniha obsahovala kopec zbytočných opisov. No nič to nemení na tom, že autorka vie dobre písať.
Postavy sú samostatná kapitola. Hoci kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity, no postavy to ako-tak zachránili. Chimamanda vo svojich knihách dokáže skvelo vykresliť charaktery postáv, ktoré sa v priebehu deja čoraz viac vyfarbujú. A Amerikánka nebola výnimkou. Mňa osobne najviac zaujala Ifemelu, Obinze a Obinzeho mama.
Amerikánka sa mi spočiatku zdala ako zaujímavá kniha, no postupom času moje nadšenie z nej čoraz viac klesalo. Dlhé a zbytočné opisy zachránil autorkin štýl písania a postavy. Knihu hodnotím 3/5.
Za poskytnutie knihy ďakujem
Žiadne komentáre:
Ďakujem za komentár. Na každý jeden komentár sa pokúsim odpovedať čo najskôr.