Recenzia: Vongozero - Jana Vagnerová

AUTOR: Jana Vagnerová

NÁZOV: Vongozero (Vongozero)

VYDAVATEĽSTVO: Ikar (Eskmo)

ROK VYDANIA: 2013 (2011)

POČET STRÁN: 341

PREKLAD: Ján Štrasser

Vedeli by ste si predstaviť, že celý svet by bol zachvátený epidémiou? Práve tejto téme sa venuje ruská spisovateľka Jana Vagnerová vo svojej knihe Vongozero. 

V Rusku a postupne na celom svete vypukne epidémia, ktorá sa tvári ako chrípka, lenže žiadne lieky na ňu nepomáhajú. Aňka spolu so svojím synom Miškom a manželom Seriožom žijú v jednej malej dedinke, ktorá sa nachádza niekoľko hodín cesty od Moskvy. Na tú istú epidémiu zomrela aj Aňkina mama. Po vypuknutí epidémie sa Anina rodina spolu so susedmi a Seriožovou bývalou ženou a ich synom rozhodnú, že odídu k jazeru Vongozero, ktoré je doslova izolované od ľudskej civilizácie. 

Môj vzťah k ruským autorom je asi taký, že Jana Vagnerová je jedinou ruskou autorkou, od ktorej som niečo čítal. Do cela to aj tak trochu ľutujem, pretože ruskí autori nie sú o nič menej ako tí severskí alebo americkí. V poslednej dobe veľmi nečítam post-apokalyptické príbehy (zameriavam sa skôr na trilery, detektívky a fantasy), ale práve táto kniha ma zaujala svojou obálkou a hlavne cenou, pretože keď som si ju kupoval, tak bola v zľave a myslel som si, že je to dobrá voľba.

Podľa mňa autorka svojou knihou zaujala obrovské množstvo čítateľov. Zaujímavý príbeh, ktorý vás hneď tak neomrzí. Lenže čo ma dosť sklamalo, bolo spracovanie knihy. Neviem, či to tak je aj pri ruskom vydaní knihy, ale pri tom slovenskom bolo fakt dosť chýb pri preklade a dokonca aj v určitej časti knihy pri dialógoch chýbali úvodzovky. To boli faktory, ktoré ma odrádzali od čítania. Trochu ma vydavateľstvo Ikar v tomto sklamalo, keďže ako jedno z najväčších slovenských vydavateľstiev by si takéto chyby nemalo dovoliť.
Témou post-apokalyptických kníh je väčšinou nejaké vírusové ochorenie alebo proste nejaká vec, vďaka ktorej postupne vymiera ľudstvo. A je samozrejmé, že to ani v tejto knihe nechýba. Možno to je preto, že veľmi nečítam post-apokalyptické knihy, ale práve táto téma mi vôbec neprišla otrepaná. Hoci autorka v 300 stranách opisuje cestu k jazeru, tak podľa mňa skvelo zachytila ako sa celá skupina a vzťahy medzi nimi menili a vyvíjali, a to je na príbehu to najzákladnejšie. Pre mňa aj najzaujímavejšie. Nie je nič lepšie, ako sledovať to, ako sa vaša obľúbená postava mení a ako sa chová v daných situáciach.

Medzi mojimi favoritmi v knihe boli Aňka a Serioža. Boli to asi jedine postavy, ktoré som si ako-tak obľúbil. Ostatné postavy som skôr vnímal tak, že sa v tej knihe nachádzajú len preto, aby ten príbeh ako-tak doplnili a dokonca mi v knihe aj vadili. Doslova mi liezli na nervy. Ja osobne by som si dokázal predstaviť príbeh aj bez nich.
No najhoršie sklamanie zo všetkých bol koniec knihy. V živote by ma nenapadlo, že autorka zvolí práve takýto koniec knihy. Počas čítania sa mi v hlave vynárali rôzne scenáre o tom, ako by mohla kniha skončiť, no takýto záver som nečakal. A dokonca ma aj naštval. Už len keď pomyslím na to, že som čítal 300stranovú knihu len o tom, ako jedna partia cestuje za jazerom Vongozero, pričom to ani  nemalo zmysel... no proste nie!

Vongozero je kniha, ktorej rereading nemám v pláne. Nepáčili sa mi postavy a preklepy, ktorých bolo v knihe požehnane, pričom ich bolo ešte viac ako v knihe Smrť prekliatych. No najviac ma naštval samotný koniec knihy. Popravde, som ochotný dať autorke ďalšiu šancu a veľmi rád by som si prečítal ďalšie jej knihy, no mám obavy, že by to dopadlo podobne ako pri knihe Vongozero. Knihu hodnotím 3/5.