Umenie v literatúre, gýč v literatúre
Keď som začiatkom roka 2016 začal čítať knihy, nemal som ani tušenia o tom, že za tri roky sa mi ich podarí prečítať cez 160. A práve toto číslo, vyjadrujúce počet prečítaných kníh, mi ukázalo, že nie všetky knihy možno považovať za originálne. Odkedy recenzujem knihy, snažím sa na ne hľadieť čo najviac objektívne, aby som vám, čitateľom môjho blogu, priniesol čo najobjektívnejšie názory na knihy a uľahčil vám tak rozhodovanie v tom, čo by ste si mali prečítať a čo zasa nie. A od tej doby som si aj vytvoril názor v tom, čo je pre mňa gýčom v literatúre a čo zasa umením.
Gýč v literatúre
Slovo gýč nemožno presne definovať. Každá jedna osoba vníma gýč úplne inak a o to intenzívnejšie to je vidieť práve v literatúre. Ja osobne pod pojmom gýč (a špeciálne v literatúre) vnímam niečo, čo možno nájsť v každej druhej knihe, pričom autor to len zriedkakedy podá tak, aby to aspoň trocha nebolo otrepané. Rozhodol som sa „vypichnúť“ tie najtypickejšie gýčové veci pre väčšinu žánrov, ktoré čítam, a preto začnem detektívkami, ktoré milujem a ktoré čítam najdlhšie.
Detektívky sú v našich končinách veľmi obľúbeným žánrom a s príchodom severskej krimi sa ich popularita rozrástla ešte viac. Spolu s týmto žánrom sa rozrástol aj akýsi „trend“, kedy sa spisovatelia (a najmä tí severskí) pretekajú v tom, kto bude mať v knihe tie najviac zvrátené vraždy. Úprimne povedané, niekedy mám pocit, že namiesto detektívky čítam úchylnú fantasy, ktorá má od detektívky veľmi ďaleko. Predsa len, postava zabitá pomocou vysávača? To už je prehnané.
Ďalším gýčom v tomto žánri sa postupne stáva aj „ťažký“ životný príbeh hlavného detektíva, ktorý má dve varianty:
Ďalším gýčom v tomto žánri sa postupne stáva aj „ťažký“ životný príbeh hlavného detektíva, ktorý má dve varianty:
1.) Detektív žije v manželstve, kde to medzi ním a jeho ženou poriadne škrípe. Manžel ju často podvádza a svoje výčitky svedomia utápa v alkohole, vďaka čomu sa z neho postupne stáva alkoholik.
2.) Detektív je čerstvo po rozvode, nechce sa viazať, prestáva veriť v lásku na celý život a začína sa z neho stávať alkoholik.
Práve Jo Nesbo prišiel s týmto gýčom vo svojich knihách a od tej doby to vidieť u čoraz viac autorov.
Ako ďalší žáner tu mám román. Pre román je asi najväčším gýčom práve ten typický presladený román, kde už na trinástej strane viete, že aj tak obe postavy na konci knihy budú spolu. Najbežnejším scenárom takéhoto sladučkého románu býva práve príbeh mladého a naivného dievčaťa, ktoré stretne krásneho a bohatého muža a aj napriek tomu, že medzi nimi je značný vekový rozdiel a v ich vzťahu postupne začnú vznikať komplikácie, aj tak ich životný príbeh skončí happy endom. Pre tento gýč môžem povedať len toto: „Wau, aké originálne!“
Trilery sú taktiež, ako aj detektívky, veľmi obľúbeným knižným žánrom, no aj tie majú svoj typický gýč. Tým gýčom je milostný trojuholník, keď medzi dve postavy vstúpi tretia a kompletne tak naruší život všetkých troch postáv. Samo o sebe by to nemusel byť až taký gýč, keby sa v skoro každom trileri neopakovalo to, že sa manželka začne priateliť s manželovou milenkou s cieľom zbaviť sa jej. Scenár, ktorý je priam stvorený pre nejakú španielsku telenovelu.
A ako posledné dva žánre tu mám sci-fi a fantasy, ktoré idú ruka v ruke. Od doby, kedy Suzanne Collins vydala Hry o život, začínam mať pocit, že každá jedna sci-fi a fantasy kniha obsahuje aspoň jeden prvok z Hier o život. Najčastejšie to je práve delenie krajiny. Zatiaľ čo v Hrách o život sa krajina delila na obvody, v Divergencii sa krajina delila na frakcie a v knihe Na dvore z tŕňov a ruží sa krajina delila na dvory. Ďalším veľmi obľúbeným fantasy a sci-fi gýčom je to, že sa v knihe stretávame s hlavnou postavou, ktorou zvykne byť mladé a problémové dievča z chudobnej a utláčanej časti krajiny, ktorej životným osudom je zničiť krutého panovníka a nastoliť tak v krajine mier. Aj s týmto scenárom sa stretávame jednak v Hrách o život, no taktiež aj v Divergencii, alebo v Červenej kráľovnej.
Úprimne povedané, medzi tým obrovským množstvom kníh, ktoré v súčasnosti vychádzajú, je niekedy fakt problém nájsť knihu, ktorú by som mohol pokladať za umenie. V podstate na to, aby som knihu považoval za umenie, tak sa musí oproti ostatným knihám z daného žánru výrazne líšiť. Príbeh by mal byť do značnej miery čo najviac originálny a určite by nemal obsahovať vyššie spomínané gýče. A ak by sa tam jeden z tých gýčov aj objavil, tak by mal byť pozmenený do takej podoby, aby v čitateľovi neevokoval inú knihu.
Detektívky sú zapeklitý žáner a vôbec nie je ľahké napísať dobrú detektívku. Pre mňa osobne je umenie v detektívkach to, ak autor v knihe upustí od násilia a zameria sa viac na logiku. Takým príkladom je Agatha Christie, ktorá písala presne takéto knihy, v ktorých sa rozhodla spraviť z čitateľa detektíva, ktorý spolu s Poirotom, alebo slečnou Marplovou, pátra po stopách vraha. Táto autorka dokázala to, čo sa nepodarí hocijakému autorovi detektívok. Autorke sa v každej knihe podarilo vytvoriť veľmi veľa podozrivých postáv, vďaka čomu mal čitateľ mnohokrát problém odhaliť vraha, no ak sa k tomu spätne vrátil, tak všetko dávalo dokonalý zmysel. A presne to je umenie. Vedieť v čitateľovi vyvolať chaos, ktorý na konci dáva dokonalý zmysel.
Romány ako také v dnešnej dobe už len málokedy ponúknu niečo originálne, a preto pozornosť upriamim viac na psychologické romány. Za umenie v psychologických románoch považujem to, ak sa autorovi podarí zmiasť čitateľa a vyviesť ho z rovnováhy. Presne to sa podarilo Lucii Saskovej v knihe Nebezpečná, keď autorka dokázala čitateľa dopliesť až do takej miery, že čitateľ nemal ani šajnu o tom, čo je skutočnosť a čo sú len výplody fantázie hlavnej postavy.
Trilery už niekoľko rokov za sebou naberajú na, už aj tak veľkej, popularite. A je jedno, či ide o klasické trilery, alebo psychologické trilery. Prečítal som už množstvo trilerov, no za tie fakt hodnotné považujem len tie, v ktorých sa autorovi podarilo vyvolať čitateľovi mráz po chrbte, zmiasť ho dejovou líniou a zaklincovať to absolútne nečakaným koncom. Jednou z takýchto kníh je aj kniha Správa od mŕtveho chlapca od Kataríny Holetzovej, ktorá hovorí o vzťahu učiteľky a jej výrazne mladšieho žiaka a ktorá bola to najlepšie, čo som minulý rok prečítal.
Za umenie v sci-fi a fantasy považujem to, ak autor dokáže zasadiť postavy s nadprirodzenými schopnosťami do skutočného sveta, pričom čitateľ má pocit, ako keby takýto ľudia skutočne existovali. Príkladom je kniha Insomnia od Vladimíry Šebovej, v ktorej vystupuje Sara Nickson, ktorá je spisovateľkou a trpí insomniou – poruchou nespavosti (táto postava nikdy nespala a ani nikdy nepociťovala únavu). Samotná kniha bola napísaná tak dobre, že som chvíľu po prečítaní knihy veril v to, že takýto ľudia skutočne existujú.
Ak to tak zhrniem, každá jedna osoba má vo veci umenia a gýču rozdielny názor. A to je dobré. Predsa, nemôžeme byť všetci rovnakí. Veď práve vďaka odlišným názorom dochádza k vývoju literatúry a iných odvetví umenia. Či už ten vývoj ide dobrým, alebo zlým smerom, to ťažko povedať.
A čo je podľa vás gýčom a čo zasa umením v literatúre?
Ako ďalší žáner tu mám román. Pre román je asi najväčším gýčom práve ten typický presladený román, kde už na trinástej strane viete, že aj tak obe postavy na konci knihy budú spolu. Najbežnejším scenárom takéhoto sladučkého románu býva práve príbeh mladého a naivného dievčaťa, ktoré stretne krásneho a bohatého muža a aj napriek tomu, že medzi nimi je značný vekový rozdiel a v ich vzťahu postupne začnú vznikať komplikácie, aj tak ich životný príbeh skončí happy endom. Pre tento gýč môžem povedať len toto: „Wau, aké originálne!“
Trilery sú taktiež, ako aj detektívky, veľmi obľúbeným knižným žánrom, no aj tie majú svoj typický gýč. Tým gýčom je milostný trojuholník, keď medzi dve postavy vstúpi tretia a kompletne tak naruší život všetkých troch postáv. Samo o sebe by to nemusel byť až taký gýč, keby sa v skoro každom trileri neopakovalo to, že sa manželka začne priateliť s manželovou milenkou s cieľom zbaviť sa jej. Scenár, ktorý je priam stvorený pre nejakú španielsku telenovelu.
A ako posledné dva žánre tu mám sci-fi a fantasy, ktoré idú ruka v ruke. Od doby, kedy Suzanne Collins vydala Hry o život, začínam mať pocit, že každá jedna sci-fi a fantasy kniha obsahuje aspoň jeden prvok z Hier o život. Najčastejšie to je práve delenie krajiny. Zatiaľ čo v Hrách o život sa krajina delila na obvody, v Divergencii sa krajina delila na frakcie a v knihe Na dvore z tŕňov a ruží sa krajina delila na dvory. Ďalším veľmi obľúbeným fantasy a sci-fi gýčom je to, že sa v knihe stretávame s hlavnou postavou, ktorou zvykne byť mladé a problémové dievča z chudobnej a utláčanej časti krajiny, ktorej životným osudom je zničiť krutého panovníka a nastoliť tak v krajine mier. Aj s týmto scenárom sa stretávame jednak v Hrách o život, no taktiež aj v Divergencii, alebo v Červenej kráľovnej.
Umenie v literatúre
Úprimne povedané, medzi tým obrovským množstvom kníh, ktoré v súčasnosti vychádzajú, je niekedy fakt problém nájsť knihu, ktorú by som mohol pokladať za umenie. V podstate na to, aby som knihu považoval za umenie, tak sa musí oproti ostatným knihám z daného žánru výrazne líšiť. Príbeh by mal byť do značnej miery čo najviac originálny a určite by nemal obsahovať vyššie spomínané gýče. A ak by sa tam jeden z tých gýčov aj objavil, tak by mal byť pozmenený do takej podoby, aby v čitateľovi neevokoval inú knihu.
Detektívky sú zapeklitý žáner a vôbec nie je ľahké napísať dobrú detektívku. Pre mňa osobne je umenie v detektívkach to, ak autor v knihe upustí od násilia a zameria sa viac na logiku. Takým príkladom je Agatha Christie, ktorá písala presne takéto knihy, v ktorých sa rozhodla spraviť z čitateľa detektíva, ktorý spolu s Poirotom, alebo slečnou Marplovou, pátra po stopách vraha. Táto autorka dokázala to, čo sa nepodarí hocijakému autorovi detektívok. Autorke sa v každej knihe podarilo vytvoriť veľmi veľa podozrivých postáv, vďaka čomu mal čitateľ mnohokrát problém odhaliť vraha, no ak sa k tomu spätne vrátil, tak všetko dávalo dokonalý zmysel. A presne to je umenie. Vedieť v čitateľovi vyvolať chaos, ktorý na konci dáva dokonalý zmysel.
Romány ako také v dnešnej dobe už len málokedy ponúknu niečo originálne, a preto pozornosť upriamim viac na psychologické romány. Za umenie v psychologických románoch považujem to, ak sa autorovi podarí zmiasť čitateľa a vyviesť ho z rovnováhy. Presne to sa podarilo Lucii Saskovej v knihe Nebezpečná, keď autorka dokázala čitateľa dopliesť až do takej miery, že čitateľ nemal ani šajnu o tom, čo je skutočnosť a čo sú len výplody fantázie hlavnej postavy.
Trilery už niekoľko rokov za sebou naberajú na, už aj tak veľkej, popularite. A je jedno, či ide o klasické trilery, alebo psychologické trilery. Prečítal som už množstvo trilerov, no za tie fakt hodnotné považujem len tie, v ktorých sa autorovi podarilo vyvolať čitateľovi mráz po chrbte, zmiasť ho dejovou líniou a zaklincovať to absolútne nečakaným koncom. Jednou z takýchto kníh je aj kniha Správa od mŕtveho chlapca od Kataríny Holetzovej, ktorá hovorí o vzťahu učiteľky a jej výrazne mladšieho žiaka a ktorá bola to najlepšie, čo som minulý rok prečítal.
Za umenie v sci-fi a fantasy považujem to, ak autor dokáže zasadiť postavy s nadprirodzenými schopnosťami do skutočného sveta, pričom čitateľ má pocit, ako keby takýto ľudia skutočne existovali. Príkladom je kniha Insomnia od Vladimíry Šebovej, v ktorej vystupuje Sara Nickson, ktorá je spisovateľkou a trpí insomniou – poruchou nespavosti (táto postava nikdy nespala a ani nikdy nepociťovala únavu). Samotná kniha bola napísaná tak dobre, že som chvíľu po prečítaní knihy veril v to, že takýto ľudia skutočne existujú.
Ak to tak zhrniem, každá jedna osoba má vo veci umenia a gýču rozdielny názor. A to je dobré. Predsa, nemôžeme byť všetci rovnakí. Veď práve vďaka odlišným názorom dochádza k vývoju literatúry a iných odvetví umenia. Či už ten vývoj ide dobrým, alebo zlým smerom, to ťažko povedať.
A čo je podľa vás gýčom a čo zasa umením v literatúre?
Je ťažké rozoznať čo je čo. Problém je, že to, že sa nejaký motív opakuje neznamená, že ho niekto nevie spracovať naozaj dobre. Možno by bolo fajn slovo klišé? :)
OdpovedaťOdstrániť