Pýtam sa - Andrea Rimová

Andrea Rimová je slovenská spisovateľka, ktorá debutovala v roku 2011 knihou "Amnestia na zradu". Od tej doby sa autorke podarilo vydať desať kníh, z ktorých sa jedna dočkala aj českého prekladu. Všetky tieto knihy si našli srdcia množstva čitateľov, vďaka čomu sa Andrea Rimová stala jednou z najobľúbenejších spisovateliek vydavateľstva Motýľ. Zaujíma vás, odkiaľ čerpá Andrea nápady na príbehy, alebo prečo je Cyprus jej obľúbenou destináciou? Odpovede na tieto otázky nájdete nižšie. 

Ahoj, Andrea! Najprv sa nám v krátkosti predstav a popíš nám, čomu sa venuješ.

Pochádzam z Medzilaboriec na východnom Slovensku, kde som vyrastala a kde žijú moji rodičia. Strednú aj vysokú školu som absolvovala v Prešove. Po promóciách som odišla na ostrov Cyprus, kde som brigádovala ako študentka. Našla som si prácu v reštaurácii a vo voľných chvíľach som začala písať svoju prvú knihu. Na Cypre som zažila krásnych šesť letných sezón a každá z nich mi niečo dala. Moje srdce však zatúžilo vrátiť sa domov. Našla som si prácu v Bratislave v odbore produkcie a postprodukcie reklamy, naďalej som sa venovala písaniu kníh. Zamestnanie neskôr nahradila materská dovolenka. Som v prvom rade mama 15 mesačnej dcérky Barborky a vo voľnom čase sa venuje písaniu.

Prečo si sa rozhodla ísť brigádovať práve na Cyprus?

Počas vysokej školy som chcela ísť niekam za hranice, aby som spoznala novú krajinu, precvičila si angličtinu a zarobila nejaké peniažky. Spomenula som si na článok, ktorý som dávnejšie písala do denníka Korzár. Bol o študentoch v odboroch kuchár/čašník, ktorí odišli v rámci praxe do hotelov v turistickej oblasti na ostrove Cyprus. Opätovne som sa stretla s riaditeľom tejto školy a požiadala som ho o pomoc. Mohla som si vybrať z ostrovov Kréta, Kofru, Chalkidiki alebo Cyprus. Ten posledný mi znel najromantickejšie a dočítala som sa, že podľa mytológie sa tam z morských vĺn zrodila bohyňa lásky a krásy Afrodita. Takže bolo rozhodnuté. O pár týždňov som tam letela aj ja.

Kvôli čomu si si zamilovala Cyprus?

Cyprus je plný slnka, krásnych pláží, nádherných historických pamiatok a skvelého jedla. Navyše krásne vonia. Po vystúpení z lietadla na letisku v Larnake som sa vždy zhlboka nadýchla. Na Cypre som sa cítila slobodná a šťastná. Spoznala som tam množstvo skvelých ľudí z rôznych krajín, zdokonalila som sa v jazykoch a dostala veľa potrebných lekcií od života. Mnohé priateľstvá pretrvávajú dodnes a Cyprus je vo mne stále živý. Žiť by som tam však už nedokázala.

Píšeš knihy, no nebolo by to tak, keby si nemala knihy v láske. Ako si sa dostala k čítaniu kníh?

Odmalička som veľa čítala. K čítaniu ma viedli rodičia, ale aj dedko, ktorý bol učiteľom slovenčiny. V jeho knižnici bolo obrovské množstvo krásnych kníh. Často som si v nich listovala. Podporoval ma v písaní slohov, básničiek a prác, ktoré potom putovali do literárnych súťaží. Zomrel, keď som mala šestnásť rokov. Venovala som mu svoju prvú knihu. Moje úspechy sleduje z neba.

Aké sú Tvoje najobľúbenejšie knižné žánre? Máš aj nejakých obľúbených autorov?

Rada čítam knihy s kriminálnou alebo tajomnou zápletkou, kde môžu predstavivosť a fantázia pracovať na plné obrátky. Niekedy však siahnem aj po romantike alebo komikse. Tými ma zásobuje švagor z Prahy, vášnivý zberateľ. Nemám konkrétnych autorov, ktorých vyhľadávam.

Ktoré žánre (popr. autorov) nemusíš a prečo?

V poslednej dobe nemám na čítanie veľa času, takže sa nesústredím na to, čo nemusím. Práve naopak. Vyhľadám si knihu, ktorá ma zaujme názvom a obálkou, prečítam si anotáciu a keď ma zaujme, je mi úplne jedno, kto ju napísal. Ku knihám pociťujem úctu, aj k autorom, pretože viem, koľko je za tým práce.

Ktorá kniha Ťa v poslednej dobe najviac zaujala a prečo?

Naposledy ma oslovil silný príbeh z pera Dariny Hamarovej, kolegyne z Vydavateľstva Motýľ. Volá sa Posledná kniha. Siahla som po nej zo zvedavosti, keďže autorku poznám osobne. Knihu som priam zhltla a hneď som písala Darinke o mojich dojmoch. Neuveriteľné vykreslenie života hlavnej hrdinky na pozadí historických udalostí vo Francúzsku ma dostalo. Knihu určite odporúčam.

Ktorá kniha sa Ti výlučne nepáčila a prečo?

Oveľa radšej hovorím o knihách, ktoré sa mi páčili a tých je naozaj veľa. Mnohé vo mne stále rezonujú.

Ako si sa dostala k písaniu kníh?

Písala som už na základnej škole. Básničky a úvahy, príspevky do školského časopisu, no vtedy vznikali aj moje prvé amatérske rukopisy. Mnohé sú nedokončené, riadky sú vyblednuté, ale stále čitateľné a miestami veľmi vtipné. So spolužiačkou sme tajne písali príbehy do zošitov počas vyučovacích hodín a potom sme si ich vymenili a kochali sa tým, čo vytvorila tá druhá. Sen držať v ruke skutočnú knihu s mojím menom na obálke vo mne pevne zakotvil. Nikdy som sa ho nevzdala, aj keď počas dospievania som prepadla láske k športu a študovala som na športovom gymnáziu. Po zranení kolena som zvažovala nasledujúce kroky a rozhodla som sa pre Prešovskú univerzitu a odbor masmédiá. Chcela som písať. Moja duša po tom opäť prahla, tentokrát s väčšou intenzitou.

Si jednou z najznámejších spisovateliek vydavateľstva Motýľ. Ako si sa dostala k tomuto vydavateľstvu?

Po napísaní prvého románu na Cypre som hľadala vydavateľa na Slovensku. Dve vydavateľstvá mi popriali veľa šťastia a zdvorilo odmietli moje dielo, o ktorom som bola presvedčená, že je najlepšie na svete. Bola som sklamaná, zbalila som si veci a vrátila som sa na môj ostrov. Tak zvyknem ešte stále nazývať Cyprus. Práve začínala letná sezóna, mesto sa plnilo turistami zo všetkých kútov sveta a ja som s nádejou v duši poslala rukopis do Vydavateľstva Motýľ. Opakovala som si, že „do tretice všetko naj“. Riaditeľ vydavateľstva ma kontaktoval osem dní po zaslaní rukopisu. V knihe Amnestia na zradu videl potenciál, veril jej, aj keď som bola neznáma autorka. Keď sa dostala medzi 10 najpredávanejších kníh na Slovensku, bola som maximálne šťastná a on tiež. Dal mi šancu, za ktorú som veľmi vďačná. Naša spolupráca trvá od roku 2011.

Za svoju spisovateľskú kariéru si publikovala už desať kníh. Nájde sa medzi nimi aj taká kniha, ktorá Ti prirástla k srdcu? Ak áno, ktorá to je a prečo?

Všetky moje knihy sú mi blízke, ale každá inak. Spájajú sa mi so životnými etapami a rôznymi citovými rozpoloženiami. Milujem ich, pretože som do nich dobrovoľne vložila svoj čas a celú seba. 

Ktorá kniha sa Ti písala najľahšie a ktorá zasa najťažšie?

Na túto otázku neviem odpovedať. Vždy pri písaní zažívam extrémne šťastie striedajúce neistotu. Ale s určitosťou viem povedať, že najdlhšie som písala prvú knihu Amnestia na zradu. Trvalo mi to s prestávkou okolo deväť mesiacov. Román Lavína som napísala za šesť týždňov. Netvrdím, že to bolo ľahšie. Lavína sa mi dlho vyvíjala v hlave, kým som ju dala na papier. Amnestia vznikala za pochodu. Zakaždým je to iné.

Stretávaš sa pri knihách aj s negatívnou kritikou? Ako ju zvládaš?

Úprimne povedané, kritiku veľmi neriešim. Som si vedomá toho, že nevyhoviem všetkým a ani to nechcem. Ja tiež nečítam všetko zaradom, ale vyberám si. Pre mňa je dôležité, aby čitateľ zabudol pri knihe na celý svet, aby chcel vedieť, čo bude na ďalšej strane a aby cítil smútok za postavami, keď sa kniha skončí. Moji najväčší kritici sú príbuzní a moja učiteľka slovenčiny zo základnej školy.

Vo svojej tvorbe sa zameriavaš najmä na príbehy inšpirované skutočnosťou. Čo Ťa vedie k písaniu práve takýchto kníh?

Píšem príbehy zo súčasnosti, kde si svoje miesto vždy nájde láska, ale aj temnota. Môj čitateľ to vystihol slovným spojením – temná romantika. Toto som ja.

Čo Ťa naučilo písanie kníh?

Písanie ma vnútorne napĺňa. Často je pre mňa únikom z reality. Naučilo ma vytrvalosti, trpezlivosti, ale aj tomu, že sa netreba ponáhľať. Všetko v živote má svoj čas. Nie len múza.

Máš aj nejaký cieľ, že koľko kníh by si chcela za svoju spisovateľskú kariéru vydať?

Plánujem písať, kým budem cítiť, že mám čo ponúknuť. Nemám žiadne vysnívané číslo, ale veľmi si prajem, aby ma sprevádzala múza a aby bola moja každá ďalšia kniha lepšia ako predchádzajúca.

Tvoja novinka „Chodba hrôzy“ je už na pultoch kníhkupectiev. Čo Ťa inšpirovalo k napísaniu tejto knihy? Vedela by si nám ju aj v krátkosti predstaviť?

Keď nepíšem, tak aspoň snívam o tom, že to robím. Nápad na tento príbeh ma zaskočil raz večer pred spaním. Pohrávala som sa s ním, až som vytvorila charakter hlavnej postavy a vložila som do knihy tragédiu starú tridsať rokov. Saša pri hrobe svojej mamy stretne podivného Hansa a postupne zisťuje, že vie o smrti jej mamy viac, ako si myslela.

Si známa aj vďaka tomu, že krstíš svoje knihy netradičným spôsobom. Raz je to pod vodou, inokedy zasa vo vzduchu. Odkiaľ berieš nápady na to, akým spôsobom pokrstíš knihu? Bude aj krst Tvojej novinky odlišný od klasického krstu?

Krst mojej novinky Chodba hrôzy sa bude konať na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Je to vhodné miesto, pretože všetci návštevníci veľtrhu majú ku knihám blízko. Krstným otcom bude moderátor a muž s úžasným hlasom, Rasťo Sokol. Poznáme sa už niekoľko rokov a teším sa, že súhlasil s touto úlohou. Zatiaľ neviem, čím ju bude krstiť, ale ja som za každý nápad, hoci aj bláznivý. Tento krst bude výnimočný. Nie len preto, že ide o jubilejnú desiatu knihu, ale prídu aj moji najbližší vrátane dcérky Barborky. Moju minuloročnú besedu na bibliotéke prespala v kočíku. Mala iba tri mesiace. Tento rok bude na mňa ceriť svoje štyri zúbky a usmievať sa ako slniečko.

Ako si už vyššie spomínala, pred materskou dovolenkou si pracovala v odbore produkcie a postprodukcie reklamy. Aké povinnosti zahŕňa táto pozícia?

Milujem moju prácu. Jej základom je práca s jazykom, správna štylizácia textu reklamy, príprava scenárov, réžia dabingu a samotné natáčanie. Práca mi dáva krídla a zároveň mi dovoľuje spoznávať zaujímavých ľudí.

Čo robí Andrea Rimová vo voľnom čase, keď nepíše?

Číslo 1 je pre mňa moja rodina a s ňou spojené aktivity. Cestovanie, šport, prechádzky. Potom nasleduje písanie.

Máš nejaké rady pre začínajúcich spisovateľov?

Nevzdávajte sa svojich snov. Pracujte na sebe. Ak cítite, že na to máte, tak na to máte.

Kde všade Ťa môžeme na internete nájsť?

Moji fanúšikovia si môžu preštudovať moju webovú stránku www.andrearimova.sk. Nájdu tam informácie o mne, o knihách, galériu z krstov, besied a iných akcií a tiež odkazy na rozhovory. Fungujem aj na Instagrame a na Facebooku, aby som informovala o mojich aktivitách v oblasti písania. Prioritou je však pre mňa moja rodina, nie sociálne siete. Reálny život nie je na displeji, ale na mieste, kde sa momentálne nachádzam. A ten milujem najviac, ako viem.