Pýtam sa - Katarína Holetzová

Katarína Holetzová je slovenská spisovateľka, ktorá debutovala v roku 2016 knihou Smrť prekliatych. V súčasnosti má na konte dve knihy v slovenčine, ktoré majú byť preložené aj do českého jazyka, pričom prvá z nich už vyšla. Médiami a celkovo spoločnosťou je Katarína považovaná za princeznú slovenskej krimi. Som veľmi rád, že Katarína prijala pozvanie a stala sa tak ďalším hosťom v tejto sérií článkov.

Ahoj, Katarína! Najprv sa nám všetkým predstav a popíš nám, čomu sa venuješ.

Som milovníčka pútavých knižných príbehov, ktoré nielen čítam, ale tiež recenzujem a najmä sa ich snažím sama aj tvoriť. Zatiaľ som celkom úspešne vytvorila konkrétne dva. Som tiež večná študentka a už aj vysokoškolská pedagogička. Mám za sebou niekoľkoročné pôsobenie v rôznych novinách, kde som sa venovala najmä hudobnej publicistike. Manažovala som kapelu. Mám psa, pijem čierny čaj s citrónom a nejem zeleninu.

(foto: Ľubica Martincová)

Hoci vykonávaš množstvo zamestnaní, no predovšetkým si známa ako spisovateľka. Chcela si byť spisovateľkou od mala, alebo kedy Ti vlastne v hlave skrsol nápad napísať knihu? Chcela si vždy napísať detektívku, alebo si rozmýšľala aj nad inými žánrami?

Áno, vždy som chcela byť spisovateľka. Pamätám si, keď som v puberte vyvádzala a stretávala sa s nie úplne vhodnou partiou kamarátov, mama mi dávala psychologický diktát a ja som plakala a hovorila, že to nie sú naozajstní kamaráti, to sa s nimi stretávam, aby som o nich mohla písať. Našťastie, kamarátov som zmenila, z puberty som vyrástla, ale z toho písania stále nie. Verím, že ani nikdy nevyrastiem.
Z detských a pubertálnych čias mi ostali stovky rukou popísaných papierov rôznych námetov, poviedok, scenárov a podobne. Takže na niečo bolo to hrozné obdobie aj dobré.
Asi som chcela písať skôr iné žánre, ale detektívka mi nejako prischla. Prišlo mi zaujímavé vtesnať prostredie a myšlienky a charaktery postáv do krimi príbehu, ktorý budú ľudia dychtivo čítať až do konca, aby odhalili vraha. Tá detektívna zápletka je vlastne taká pomôcka, ktorá ma v konečnom dôsledku strašne baví, lebo sa mi páči stavať príbeh dôsledne a od konca.

Média o Tebe píšu, že si princeznou slovenskej krimi. Cítiš pri písaní knihy voči tomu nejakú zodpovednosť, aby si nesklamala čitateľov a média, alebo sa nad tým nezamýšľaš?

Áno, cítim. Myslím, že je to prirodzené, že chcem, aby bol každý príbeh lepší od toho predchádzajúceho. Ja som dosť netrpezlivá a ambiciózna v jednom, takže sa potrebujem stále a rýchlo niekam posúvať. Neviem objektívne odhadnúť, či bola prvá kniha od druhej posunom, ale aspoň som sa o to snažila. Baví ma učiť sa na vlastných chybách. Odhaľujem ich však, bohužiaľ, až s odstupom času, kým kniha „vychladne“.

Už vo viacerých rozhovoroch si spomínala, že Ti pri písaní Tvojej prvej (ale aj druhej) knihy dosť pomáhali Tvoji rodičia a manžel, či už radami alebo vlastným názorom. Boli na Teba veľmi prísni alebo na Teba brali aj ohľad?

Boli na mňa prísni a ja sa z toho teším. V tomto som dosť masochistická, mám rada, keď mi niekto škrtá texty, myšlienky, fakty a núti ma ich prepísať, aby boli lepšie. Možno je to tým, že sa tak trochu zbavujem neistoty alebo zodpovednosti. Samozrejme, sú veci v knihe, na ktoré som citlivá a do nich si zasahovať nenechám. Napríklad do charakteru Reného Juhásza, hlavného hrdinu, ktorý nemusí byť všetkým sympatický. On však v mojej hlave už skutočne existuje, takže sa nedá jeho osobnosť zmeniť, len preto, lebo sa niekomu nezdá.
A dodatok, rodičia mi radili najmä po odbornej stránke, keďže im je prostredie zločinu dôverne známe (našťastie však z tej druhej – dobrej, strany (hahaha))

Inšpiruješ sa pri písaní kníh aj reálnymi udalosťami?

V mojom debute Smrť prekliatych ma inšpiroval nárast záujmu o panslavizmus a staré slovanské božstvá, ktoré v knihe hrajú dôležitú úlohu. Okrem toho som do nej dávala množstvo odkazov na skutočné, napr. historické, fakty, akými je vypálenie obce Semeteš počas II. svetovej vojny a podobne.
V druhej knihe – Svorka, sa zas venujem tematike detských špiónov. Ide o teóriu, ktorá pred pár rokmi vystrelila vo svete a boli nejaké pochybnosti o tom, či sa za bývalého režimu nevychovávali detskí špióni aj na našom území.
Oba motívy síce vychádzajú z nejakého reálneho zázemia, ale nie sú to vyslovene „fakty“. Na literatúre mám rada práve to, že si tie fakty môžem ohýbať podľa toho, ako sa mi zachce.

Čítaš knihy od mala? Aké sú Tvoje najobľúbenejšie knižné žánre? Máš aj nejakých obľúbených autorov?

Do literatúry som sa úplne zamilovala, keď som mala desať rokov a kvôli úrazu som dlhšie nechodila do školy a von. Knihy mi vtedy boli najcennejšími spoločníkmi a už v tom veku na základnej škole som hltala snáď všetko od Troch pátračov cez Dostojevského až po poéziu beatnikov. Vybrať z tej hromady úžasných diel, ktoré vnikli za dlhé storočia, tie naj je veľmi ťažké. V rámci detektívok milujem, pochopiteľne, Agathu Christie. Z ruskej klasiky sa mi fakt páči Tolstoj. Zo sci-fi – Aldous Huxley. Mám rada aj new journalism, ako písal Tom Wolfe či Truman Capote. Z aktuálnych hitov ma totálne dostal Malý život, ale tiež aj knihy Donny Tartt či Joela Dickera.

Ako vznikli nápady ku knihám Smrť prekliatych a Svorka?

Tie nápady sa dosť ťažko definujú. Vždy začínam od úplného konca, t.z. kto by mohol vraždiť a najmä z akého dôvodu. Tomu totiž ja sama nerozumiem. Vrah predsa musí mať motív a ja si neviem predstaviť, prečo by niekto napr. z môjho okolia úmyselne inému ublížil. Ale vraždy sa stávajú, takže niečo za tým predsa len byť musí. A mojou úlohou je to zistiť.
Väčšinou to však nie je tak, že rozmýšľam, až kým na niečo neprídem, to skôr niečo počujem, uvidím a vtedy mi to napadne. Na základe motívu vystaviam príbeh, postavy a v poslednom rade prostredie. Spravím si kapitoly, spíšem si hromadu poznámok, skúmam a googlim a stretávam sa s ľuďmi a potom píšem.
Základ pri písaní, podľa mňa, je chodiť s nastraženými ušami a otvorenými očami. Všetky tie veci sa dejú v našom svete a je len nás, aby sme vedeli vnímať a selektovať tie zaujímavé a kvalitne ich spracovať.

Aké boli reakcie ľudí, keď Ti vyšla prvá, a potom následne aj druhá kniha? Boli reakcie pri Svorke také isté, ako pri Smrti prekliatych? Prečítali si všetci Tvoji študenti obe Tvoje knihy?

Tie reakcie, ktoré sa na priamo dostanú k autorovi sú už väčšinou dosť neobjektívne, pretože vo veľkej miere pochádzajú buď od ľudí, ktorí vás poznajú, alebo od ľudí, ktorých na knihe niečo tak zaujalo, že sa rozhodli vám napísať. Tie sú, vďakabohu, väčšinu času pozitívne. Ale okrem nich ešte existujú stovky a vlastne už aj tisíce ďalších ľudí, od ktorých sa feedback nedozviete. Jediným ukazovateľom sú teda predaje a s nimi som spokojná, vlastne až milo prekvapená.
Či moji študenti knihy čítajú, to neviem, lebo sa ich na to nepýtam, lebo mi to samej príde trápne. Ale občas prídu po podpis, alebo sa spýtajú niečo na tú tému. Ja to však nezvyknem vyťahovať. Mám pre nich pripravené iné, zákernejšie, témy na rozhovor, ako napr. novinársku žánrológiu.

Tento rok si vydala druhú knihu s názvom Svorka, ktorá sa mne osobne veľmi páčila. No ľudia si jej názov veľmi radi zamieňajú za Svokru, pričom sa z toho stal akýsi pomyselný trend. Ako to vlastne vzniklo a aký máš na to názor Ty? Štve Ťa to alebo sa na tom zabávaš?

Dosť sa na tom zabávam. Mne samej to predtým nenapadlo, takže som najprv nechápala, kde to tam vidia. Ja mám totiž skvelú svokru a nespojila som si teda to slovo s krvilačnými vlkmi :D Teraz to tam vidím už aj ja a začínam mať ten istý problém – sama si vlastnú knihu omylom premenovávam!

Každý, kto prečítal aspoň jednu Tvoju knihu vie, že veľmi rada zakomponuješ do deja aj nejakú tú hudbu. Napríklad v Smrti prekliatych René počúval Radiohead a Potančok Gunthera a vo Svorke zasa taxikár počúval Biebera. Odkiaľ sa inšpiruješ a ako si na tom Ty s hudbou? Aké žánre popr. interpretov počúvaš?

Hudbe som sa ako novinárka venovala takmer 10 rokov, takže je to zrejme nejaká profesionálna deformácia. V literatúre ju však nehodnotím, skôr ju priraďujem k jednotlivým charakterom. Potančok proste musí počúvať tanečné veci a René zas „pseudointelektuálčiny“. Myslím si, že hudba dosť vystihuje človeka. Aj keď, v tom prípade, ja sama z toho nevychádzam zvlášť víťazne. Často počúvam hudbu aj podľa toho, o čom/kom píšem, aký mám deň alebo čo robím. V mojom playliste nájdete všetko od Ravela, cez britský punk až po Weeknda a Taylor Swift. Keď mám však pokoj a chcem si dopriať zážitok, pustím si doma gramofón. Mám zbierku platní Deža Ursinyho, ale aj reedície Pink Floyd či Led Zeppelin. A teraz mi napadlo, že moja najobľúbenejšia kapela musí byť Led Zeppelin, lebo mám jej symbol už roky vytetovaný na predlaktí.

Akožto autorka dvoch krimi kníh, máš nejakú konkrétnu predstavu ako bude vyzerať krimi literatúra o niekoľko rokov? Čo podľa Teba bude trendom v krimi literatúre?

Ja som skôr priaznivec starej detektívkárskej školy, aj keď si uvedomujem, že v roku 2018 tráviť ľudí arzénom už nie je to, čo chce čitateľ čítať, čo mu príde súčasné. Je to už trošku „za zenitom“. Bez ohľadu na to, či písanie krimi smeruje skôr k sériovým vrahom a brutalite (aka severské krimi), k románom s výraznou krimi zápletkou (napr. Pravda o afére Harryho Queberta alebo aj Živica) alebo sa odohráva v dávnej minulosti ako Červenákove knihy či napr. diela od Franka Tallisa – vždy je to o vyšetrovaní zločinu/vrážd. A to je jediné, čo je isté, lebo vopred nikdy nevieme, čo príde ďalšie na rad 

Máš v pláne napísať knihu, ktorá by bola iného žánru ako krimi?

Zatiaľ som verná krimi, baví ma to, takže sa zatiaľ vidím tam.

Istý čas si cestovala s jednou kapelou v dodávke ako ich manažérka. Plánuješ spracovať podobnú udalosť aj v knižnej podobe?

Nie. Aj keď som občas mala chuť niekoho z nich zavraždiť, ale zatiaľ ostávam verná horám a temnému slovenskému vidieku.

(foto: Anastasia Rudakova)

Pracuješ na tretej knihe? Prezradíš nám k nej niečo?

Pracujem, ale naozaj nerada prezrádzam veci, keď nie sú finálne, podpísané, odovzdané a dohodnuté presné termíny. Takže si treba ešte počkať.

V oboch Tvojich knihách je hlavnou postavou René spolu s Potančokom. Plánuješ nám niekedy predstaviť aj inú hlavnú postavu?

Okrem Reného a Potančoka sa tam objavuje viac postáv, ale vedľajších (ako psychologička Tina v Svorke), ktoré príbeh posúvajú, niekedy zauzlujú  Tretia kniha by mala byť postavená najmä na Reném, pretože ma jeho postava najviac baví a myslím, že je pre tie knihy dosť smerodajná. Ak sa tam objavia nové postavy, tak skôr v úlohe sekundantov.

Ako podľa Teba bude vyzerať literatúra o niekoľko rokov? Aké žánre budú podľa teba najpredávanejšie?

Uff, na túto otázku si nedovolím odpovedať, nakoľko aj ten knižný trh stále vidím len zo svojej perspektívy autora. Určite by na ňu vedeli lepšie zodpovedať napr. ľudia z vydavateľstiev, ideálne tých veľkých svetových, ktorí knihy nakupujú naozaj v predstihu. Napriek tomu si myslím, že mnohokrát stačí, keď príde jeden silný nový titul, ako v prípade severského krimi Millenium a potom Nesbo, ktorý akoby „potlačil“ aj iných autorov. To sa veľakrát predpovedať nedá, čo zafunguje.

Máš nejaké rady pre začínajúcich spisovateľov?

Veľa čítať, vnímať literatúru z tej druhej strany a byť k sebe kritický. Písanie je vo veľkej miere o sebadisciplíne, ktorú si treba trénovať. Okrem toho sa ešte pred písaním treba zamyslieť nad témou (teda najmä v prípade tzv, komerčnej literatúry), či naozaj mám ako nádejný spisovateľ čo povedať, či je môj príbeh dosť zaujímavý pre širšiu masu a pod. Ono to totiž nie je o človeku, ktorého snom je stať sa spisovateľom, lebo mu to príde cool. Je to o tej knihe, o príbehu a o tom, ako je napísaný 

Kde všade Ťa môžeme na internete nájsť?

Napr. na mojom Instagrame Facebooku alebo na mojom webe