Recenzia: Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti) - Svetlana Alexijevič

AUTOR: Svetlana Alexijevič

NÁZOV: Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti) (Chernobylskaya molitva)

VYDAVATEĽSTVO: Absynt (Moscow: Ostozhye)

ROK VYDANIA: 2017 (1997) 

POČET STRÁN: 320

PREKLAD: Silvia Šalatová

Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič. Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti.

Téma Černobyľ je aj po tridsiatich rokoch veľmi aktuálnou témou. Je inšpiráciou pre rôzne dokumenty, filmy, hry, odborné články ale aj knihy. No táto kniha je oproti ostatným knihám a iným publikáciam v čomsi iná. 

Jedna jediná udalosť, ktorá zmenila životy miliónov ľudí. Jeden výbuch, ktorý zmenil všetko. 

Asi takto nejako by som v krátkosti opísal to, o čom pojednáva táto kniha. Svetlana Alexijevič sa v knihe zameriava na životy obyčajných ľudí žijúcich v blízkosti elektrárne. Ľudí, ktorí nemali ani poňatia, čo sa stalo v ten osudný deň. A o to viac sú výpovede týchto ľudí zaujímavejšie. Stretávame sa tu s roľníkmi, dôchodcami, manželkami obetí, ale taktiež aj s pracovníkmi v elektrárni. 

“Už na začiatku sa všetci zmenili na vzácne exponáty… Samotné slovo “Černobylec” je doteraz ako zvuková výstraha… Všetci obracajú k tebe pohľady… On je odtiaľ! To boli pocity prvých dní… Nestratili sme len mesto, stratili sme celý život…” (Str. 56)

“Prosím o lásku… Ale bojím sa… Bojím sa ľúbiť… Mám ženícha, už sme si na úrade podali žiadosť. Počuli ste niečo o hirošimských “hibakuša”? O tých, ktorí ostali nažive po Hirošime… Tí sa tak môžu spoliehať na manželstvo iba medzi sebou. U nás sa o tom nepíše, nehovorí sa o tom. Ale my tu sme… Černobyľskí “hibakuša”.” (Str. 130)

Táto kniha skvelo odzrkadľuje to, aké zmýšľanie mal človek v tom období. Ukazuje to, ako sa k celej tragédii postavil Sovietsky zväz, ako sa zmenili životy ľudí a ako na nich hľadí spoločnosť teraz. A nie je to jediná vec, na ktorú kniha poukazuje. Prudký vývoj technológii a neschopnosť človeka prispôsobiť sa im bola ďalšou a jednou z množstva poučení, ktoré táto kniha ponúka. Nie je to len tak obyčajná kniha skrývajúca sa za štítkom reportážna literatúra. Je to kniha, ktorej cieľom je otvoriť ľuďom oči a ponúknuť im možnosť poučiť sa z chýb, ktoré sa už stali. 

Nikdy som nemal to šťastie dostať sa ku reportážnej literatúre. Dokonca veľmi dlho som o takejto literatúre ani nepočul. No som veľmi rád, že Černobyľská modlitba je prvou knihou tohto žánru, ktorú som prečítal. Kniha je písaná úplne iným štýlom, akým som bol zvyknutý pri bežnej beletrii, a preto som mal zo začiatku problém začítať sa, no po niekoľkých desiatkach strán už nebol problém. Aj keď musím priznať, že som ju čítal do cela dosť dlho. Nebolo to tým, že by sa mi kniha nepáčila alebo ma nudila. No bolo to tým, že výpovede ľudí boli tak emočne silné, že na jeden záťah sa to prečítať proste nedalo.
Čo sa mi na tejto knihe a všeobecne na knihách vydavateľstva Absynt páči, sú rozmery kníh. Rozmerovo je to maličká kniha, ktorá sa skvelo hodí do kabelky, tašky alebo aj do vrecka a neváži skoro nič. A ďalšia vec, ktorá sa mi na ich knihách páči, sú obálky. Majú taký netradičný štýl, vďaka čomu sa vydavateľstvo Absynt odlišuje od svojej konkurencie ešte viac. A poviem vám jedno. Už len kvôli tým obálkam by ste chceli mať knihy doma.

Po prečítaní tejto knihy som prišiel na dve veci. Prvá vec je tá, že podľa mňa by mali byť knihy od Absyntu povinnou literatúrou na školách, či už vrámci dejepisu alebo iných predmetov a tá druhá, že chcem čo najviac kníh od tohto vydavateľstva. Ideálne všetky. Knihe dávam 98%.

Za poskytnutie knihy ďakujem