„Odpísala som to, ale nikto to nevie,“ hovorí Sasková k téme údajného kopírovania knihy Anjelský prach | 10 otázok pre Luciu Saskovú

Jej knihy sú buď milované alebo masovo pálené na hraniciach. Lucia Sasková, autorka autobiografickej trilógie Zlatokopka a ďalších autobiografických románov ako Prostitútka či Nebezpečná, sa na knižnom trhu pohybuje už osem rokov. Zatiaľ čo v prvom rozhovore (odkaz TU) sme s touto autorkou, ktorá sa riadi heslom „hovorím tak, ako mi papuľa narástla“, rozoberali jej strastiplné spisovateľské začiatky, v tomto rozhovore sa pozrieme na to, ako autorka svoje zážitky z psychiatrickej liečebne pretavila do svojich ďalších románov, ktoré, v konečnom dôsledku, odpísala od svojich kolegov. V rozhovore sa taktiež dočítate aj o tom, ako autorka strávila obdobie karantény v zahraničí, no taktiež aj o jej luxusnej vile na Seychelách, ktorú si nechala postaviť za peniaze z predaja kníh. Nech sa páči, toto je rozhovor s Luciou Saskovou.

Ahoj, Lucia! Od nášho posledného rozhovoru ubehol už nejaký ten čas. Vedela by si nám v krátkosti zhrnúť, čo všetko sa za tú dobu zmenilo v Tvojom živote?

Ahoj, Thomas! Aaaaaale, veď vieš ako to s autormi chodí, nemám nové nič, žijem stále taký dokonalý život, že dokonalejší už ani nemôže byť, lebo by som to nevydržala. Čo bolo nanič, je nanič aj teraz, nič sa nezmenilo a ja fungujem vo svojom zaužívanom stereotype, ktorý mi sebecky vyhovuje. 

Od nášho rozhovoru sa Ti podarilo vydať dve knihy – Rozpoltenú a Odsúdenú. V Rozpoltenej si sa znova vrátila k psychologickým románom, ktoré tak rada píšeš. Čo Ťa priviedlo k napísaniu knihy, v ktorej dominuje téma rozdvojenej osobnosti?

Vidina obrovských peňazí, ktorá je veľmi lákavá a potrebovala som dorobiť svoju vilu na Seychelách. Nápad však prišiel už pri písaní Nebezpečnej, keď sme pri konzultáciách s psychiatrom rozoberali nezvyčajné diagnózy, medzi ktorými bola aj mnohopočetná porucha osobnosti. Len teda chvíľu trvalo, kým som sa do psychológie odvážila pustiť opäť. 

Kto čítal knihu vie, že Rozpoltená je veľmi kvalitným románom. Kniha dokonca zožala veľmi pozitívne ohlasy, avšak našiel sa aj niekto, kto knihu prirovnával k Anjelskému prachu Barbory Jankovičovej, vďaka čomu Ťa označil ako kopirantku. Aký máš na to názor?

Ale samozrejme, odpísala som to, ale nikto to nevie. Vlámala som sa do vydavateľstva, našla si kôpku vytlačených rukopisov, zamerala sa na debuty a odfotila si niekoľko strán, až kým ma tam nenašiel strážnik, ktorý na mňa zavolal políciu a oni ma zatvorili do väzby za násilné vniknutie do súkromného objektu. Preto som dokázala vydať to skopírované až na jeseň, kedy Rozpoltená vyšla. Takže môj názor je – že úprimne ľutujem, že som si s tým nedokázala viac švihnúť! 

Na úspech Rozpoltenej si minulý rok nadviazala románom Odsúdená. Románom, ktorý v sebe nesie istú dávku psychológie, avšak primárne sa venuje téme, ktorá nie je veľmi jednoduchá, napriek tomu je až príliš aktuálna. Písala sa Ti kniha ľahko?

Jasné, že áno, tiež som ju odpísala, tentokrát to šlo oveľa ľahšie ako pri Rozpoltenej. (Už som predsa len v tom plagiátorstve získala akú takú prax pri spomínanej Rozpoltenej.) Ale priznám sa, že odpisovanie Odsúdenej bolo pre mňa skutočne náročné a spracovanie takej zložitej témy bolo pre mňa chvíľami naozaj ťažké. Postavy v príbehu mi veľmi prirástli k srdcu a keď som dopísala (doodpisovala) posledné slová, ešte dlho vo mne všetko rezonovalo. Keďže boli postavy v Odsúdenej inšpirované skutočnými ľuďmi, asi boli pre mňa až príliš reálne. 

Nebolo to tak dávno, čo sa Slovenskom prehnala korona a všetko bolo zatvorené. Ako si strávila toto obdobie?

Cestovala som, navštevovala ohniská nákazy a snažila sa tú koronu chytiť aby som spravila službu ľudstvu a bola za hrdinku, ale napriek mojim snahám sa to nepodarilo. Možno som mala chytať radšej COVID, ktovie. A tak som pokračovala vo svojej práceneschopnosti, ktorú som nadobudla ešte v decembri pri zložito zlomenom ramene a pokorne čakala, kedy budem môcť pokračovať v rehabilitáciách. Našťastie aj nanešťastie sa u mňa veľa toho nezmenilo. Nezačala som piecť chlieb, ani šiť rúška, a ani som sa inak neangažovala za záchranu čohokoľvek. Fňuk. 

Prednedávnom si rozbehla nedeľnú chvíľku irónie. Čo bol ten prvotný impulz, vďaka ktorému si sa rozhodla vytvoriť túto sériu príspevkov? 

Chcem veľa sledovateľov a všetci ma majú na háku. Tak musím nejako zaujať a vyzliekanie si nechávam ako poslednú možnosť. Umelé sledovanie na základe podmienok súťaží tiež veľmi neuznávam, mám radšej tých, ktorí sledujú môj profil preto, že jednoducho chcú. A ešte sa mi zapáčilo sem tam napísať aj niečo krátke a výstižné a rýpnuť si tam, kde si iní rýpnuť nedovolia. Ale môžeme to nazvať aj relaxom a oddychom, zmenou pri serióznom písaní, ktoré beriem vážne. 

Ak sleduješ knižnú scénu, tak asi vieš, že posledný mesiac sa na knižnej blogersko-bookstagramersko-autorskej sfére vytvorila menšia dráma ohľadom toho, že autori píšu recenzie na knihy iných autorov, že kradnú blogerom spolupráce, no taktiež sa tam rozoberala aj téma predaja kníh, ktoré boli posielané na recenziu. Aký máš na to Ty, ako autorka, názor?

Only bloger-bookstagramer-author can judge me! 

Neviem no... Môj názor je taký, že sú to veci, ktoré si majú blogeri, bookstagrameri a autori riešiť medzi sebou a nie do toho ťahať čitateľov, ktorí nemajú s týmito žabo-myšími vojnami absolútne nič spoločné a nemyslím si, že ich zaujíma ako fanúšikov to, aké problémy majú autori s ľuďmi, s ktorými spolupracujú. Tak nech s nimi nespolupracujú – no spolupráca, no problem! Prípadne nech si vopred stanovia podmienky spolupráce a potom nech si cez instagram nejdú virtuálne vyškriabať oči. Smiešne, detinské, upútať pozornosť sa dá aj inak – v skratke môj názor. 

Ktorá kniha Ťa v poslednej dobe najviac oslovila a prečo?

Anjelský prach od Barbory Jankovičovej samozrejme! 😀 Prečo, to asi ani nemusím rozoberať. (Inak priznávam, že som si ju prečítala – hľadala som tie povestné odpísané pasáže - a bola to príjemná oddychovka.) 

Čo ma skutočne najviac oslovilo, je kniha Za zatvorenými dverami od B.A. Paris – naozaj veľmi dlho sa mi nestalo, že by som nejaký príbeh tak zhltla ako tento psychotriler. 

V jeseni sa na pultoch kníhkupectiev objaví Tvoja ďalšia, v poradí už deviata, kniha - Unesená. Môžeš nám o nej niečo prezradiť?

Bude to pecka! To najlepšie z najlepšieho! Kupujte objednávajte, pre seba, pre rodinných príslušníkov známych aj susedov! Bude ju odporúčať desať z desiatich blogerov!!! A teraz vážne - Unesená je príbeh o vzťahoch, o dôvere, nedôvere, emóciách, peniazoch, o dobre aj zle, šťastí aj nešťastí. Možno je to tak trošku moderná rozprávka pre dospelých. Nepovedala by som, že je to úplne ľahká téma, toto je však veľmi individuálne a každý za ľahkú tému považuje niečo iné. Osobne si myslím, že tentoraz príbehom ulahodím táboru fanúšikov Zlatokopiek a Prostitútky, psychológia a psychiatria išli bokom. Na chvíľu. 

Aj keď je Unesená ešte len v procese vydania, Ty už poctivo pracuješ na ďalšom rukopise. Môžeš nám naznačiť, o čom bude? Bude sa kniha viac podobať Zlatokopkám, alebo románom ako Nebezpečná či Rozpoltená? 

Píšem veru, poctivo, denno-denne. A premýšľam, na čo z toho sa pýtaš, pretože tento, aj budúci rok, bude tak trošku rok prekvapení a chystá sa niečo, z čoho sa veľmi teším, ale nič z toho ešte nemôžem prezradiť. A teraz skutočne nechcem upútať umelo pozornosť (alebo chcem?), ale všetko má svoj čas a pravidlá, ktoré musím dodržať. Ale povedzme, že sa pýtaš na rukopis mojej ďalšej knihy, ktorá vyjde (dúfam) opäť o rok. Tak ten už začína naberať veľmi konkrétne rozmery a ak všetko pôjde ako má, tak vyjde opäť príbeh z prostredia psychiatrickej kliniky – oddelenia s najvyššou ochranou stráženia, len pre najkomplikovanejšie a najvážnejšie diagnózy.

Tento rozhovor vyšiel v rámci autorkinej nedeľnej chvíľky irónie, ktorú môžete sledovať TU

Predošlý rozhovor s autorkou nájdete TU