Môžu spisovatelia recenzovať knihy svojich kolegov? Môžu blogeri predávať knihy určené na recenziu? | Nie je bloger ako bloger

Ak máte radi knihy a sledujete instagramovú knižnú sféru, tak ste v poslednej dobe určite zaznamenali menšie kauzy, ktoré sa na nej odohrali. Všetko sa to začalo v momente, kedy jedna bookstagramerka (nebudem menovať) dala na svoj Instagram príbeh, či je v pohode, keď autori recenzujú knihy iných autorov, alebo že spolupracujú s vydavateľstvami a tým pádom oberajú blogerov/bookstagramerov o možné spolupráce. Keď už táto udalosť prehrmela a zabudlo sa na ňu, jeden nemenovaný autor začal riešiť tému predávania recenzných výtlačkov a či je v pohode, keď bloger predá knihu, ktorú dostal na recenziu. Pôvodne som sa k tejto téme vyjadril v krátkosti na storíčkach (to bolo ešte vtedy, keď danú tému riešila bookstagramerka) a na blogu som to už nechcel rozoberať, no keď som videl správy pod príspevkom spisovateľa, ktorý túto tému načal znova, tak mi to nedalo. Predsa len, písaniu recenzii sa venujem už 5 rokov (konkrétne 4 roky na tomto blogu), a preto sa veľmi rád s vami podelím o moje postrehy a skúsenosti, ktoré som pochytil za tie roky písania.

Autori a písanie recenzií na knihy iných autorov

V prípade tejto témy sa dosť riešilo to, či je normálne alebo akceptovateľné, aby autor písal recenzie na knihy iných autorov (v tomto prípade myslené v rámci slovenskej knižnej scény). Vraj to celé vzbudzuje dojem, že samotné recenzie nepôsobia úprimne. 

K tomuto poviem asi len toľko. Boli momenty, kedy sa pošuškávalo (a stále pošuškáva), že slovenské autorky majú medzi sebou rivalitu. Jedna druhej si lezú po krku a navzájom si nič nedoprajú. Avšak, keď sa na literárnej scéne objavia autorky, ktoré toto tvrdenie vyvracajú, navzájom si doprajú a veľmi rady podporia jedna druhú, tak je to znova zle. Poviem to takto. Žijeme v krajine, v ktorej vládne demokrácia (aj keď to je tiež téma sama o sebe), a tým pádom si autorky môžu písať recenzie na knihy iných slovenských autoriek, bez toho, aby im to niekto zakázal. To, či vám tieto recenzie prídu úprimné, je už len na vás. Ak však nie, je tu jednoduché riešenie - prestanem čítať tieto recenzie, prípadne danú osobu sledovať. 

Tu mám radu pre autorov - pri tomto si treba dávať veľký pozor, pretože aj príliš veľké a časté odporúčanie na danú knihu môže uškodiť. Možno ani nie tak knihe samotnej, ale práve autorovi. Tu si treba nájsť nejakú zlatú strednú cestu medzi neodporúčaním a prílišným odporúčaním.

Ak to mám však uzavrieť, nech človek robí, čo chce, nikdy nevyhovie všetkým.

Spolupráca autorov s vydavateľstvami = koniec éry blogerov a bookstagramerov?

Ale kdeže! To, že daný autor spolupracuje s vydavateľstvom, ešte neznamená, že vydavateľstvo sa vykašle na blogerov, prípadne nezačne spoluprácu s novými blogermi/bookstagramermi. V tomto prípade si však treba uvedomiť jednu vec. Samotné vydavateľstvo nezačne spoluprácu s niekym, kto sa recenzovaniu kníh venuje mesiac, na Instagrame má 150 sledovateľov a z toho polovica sú spisovatelia. A možno aj áno. Celé to závisí od viacerých faktorov, no najdôležitejšie sú originalita, dosah a kvalita recenzií. Tu sa však naskytá otázka - môže vôbec autor spolupracovať s vydavateľstvom?

Áno, môže. V prvom rade, autor je čitateľ. Práve vďaka čítaniu kníh sa mu nabaľuje slovná zásoba, ktorú následne využíva nielen pri písaní kníh, ale aj recenzií. Poznám dokonca niekoľko autorov, ktorí sa venujú recenzovaniu kníh do novín a iných médii, za čo sú dokonca ešte aj platení. V prípade instagramovej sféry hovoríme zväčša len o barterovej spolupráci = kniha výmenou za recenziu. A kým sú ich recenzie úprimne, celá vec je úplne v pohode.

Prišlo mi náramne vtipné, ako jedna bookstagramerka vo svojich storíčkach povedala, že hoci to autori robia preto, aby ušetrili peniaze v peňaženke, tak ona narozdiel od nich nemá ani peňaženku, pretože má toľko a toľko rokov a vďaka tomu prichádza o spolupráce. Určite to bude práve preto? Vždy hovorím, že najprv sa treba pozrieť na seba a potom súdiť druhých. Rozumiem, určite daná blogerka nemá toľko sledovateľov, ako tomu je v prípade nejakej spisovateľky, no treba si položiť otázku - sú moje recenzie tak dobré, aby dokázali osloviť vydavateľstvo či autora? Sú tak originálne, aby človek mohol povedať, že sa líšia od recenzií iných blogerov/bookstagramerov? Je naozaj dôležité zvážiť aj tieto faktory. 

O to viac mi však príde vtipné, že nad tým bedákajú blogeri a bookstagrameri, ktorí sa recenzovaniu kníh venujú tak 2 mesiace aj s cestou a okamžite očakávajú spolupráce. Rastú ako huby po daždi, je ich veľa a polovica z nich je ako cez kopirák. Nemáte spolupráce? Neplačte, pretože tým sa nič nevyrieši. Viete ako som začínal ja? Chodil som do knižnice, odkiaľ som si vypožičiaval knihy, ktoré som následne recenzoval na blog (za takéto členské sa zvyčajne platí 5€ na rok... nič hrôzostrašné). A takto to fungovalo naozaj dlho. Na nich som si vytrénoval vyjadrovacie schopnosti, naučil sa poňať recenzie tak, aby sa líšili od iných recenzentov a popri tom som postupne zbieral prvé spolupráce. K tomuto sa asi skvelo hodí príslovie - bez práce nie sú koláče, prípadne kto nebude siať, ten nebude žať. Pretože to potom celé naozaj vyzerá tak, že to robíte len preto, lebo knihy zadarmo.

Rýchlosť vydania recenzií

K tejto téme sa nedá ľahko vyjadriť, pretože toto si rieši každý bloger s vydavateľstvom či autorom sám. To, či recenzia musí vyjsť do mesiaca, prípadne nie je uvedený deadline, je pri každej spolupráci, vydavateľstve a blogerovi iný. Preto nemožno povedať, že TY si nerobíš svoju prácu poctivo, pretože si nestihol do mesiaca napísať recenziu. Kým človek do konkrétnej spolupráce nevidí, nemôže súdiť. Toľko k tomu.

Blogeri a predávanie kníh určených na recenziu

Spomedzi všetkých vecí, ktoré sa v poslednej dobe riešili, milujem najviac túto. Schválne som nepoužil termín recenzný výtlačok, pretože v tom je trocha rozdiel, ktorý si následne vysvetlíme: 

Recenzný výtlačok (alebo aj reading copy) je kniha, ktorá vyjde ešte pred samotným vydaním knihy a je určená práve na recenziu. Primárne je v mäkkej väzbe, niekedy nemusí mať ani obálku či zalomenie, ktoré bude mať výsledná kniha a je na nej napísané, že je nepredajná. Takéto recenzáky sa nedajú predať a aj keby sa o to samotný bloger pokúsil, musel by to spraviť za enormne nízku cenu (alebo len za poštovné) s vedomím, že si to pravdepodobne asi aj tak nikto nekúpi. Preto možnosť, ako sa takýchto kníh zbaviť, je jedine skrz súťaž alebo darovanie. 

Ak sa však bavíme o klasických knihách, ktoré bloger dostane na recenziu, tam sa samotná situácia mení. Bloger dostáva knihu na základe spolupráce, ktorá je na Slovensku vo forme barteru = kniha výmenou za recenziu. To znamená, že vydavateľstvo alebo autor mi zašle knihu s tým, aby som tú knihu zrecenzoval. Nie je to žiaden dar ani milodar, ako som čítal v diskusii pod autorovým príspevkom. Je to skrátka výmenný obchod, po ktorého splnení má bloger právo spraviť si s knihou, čo uzná za vhodné. Môže ju darovať niekomu, dať ju do súťaže, podložiť si s ňou nábytok, zjesť ju alebo ju aj predať (ak teda nie je v podmienkach spolupráce uvedené, čo s danou knihou nesmie robiť). Skrátka hocičo a je to len na jeho uvážení. Preto nikto nemôže povedať, či je jeho rozhodnutie správne alebo nie, pretože odo dňa vydania recenzie kniha pripadá jemu. Situácia sa však mení v momente, ak bloger predá, či inak posunie knihu, ktorú nezrecenzoval, bez dovolenia osoby, ktorá mu knihu zaslala.

V tomto prípade tejto témy sa však dá argumentovať - prečo teda nevenuješ knihu do súťaže? Povedzme si úprimne, samotné súťaže sú rovnako sebecké, ako tomu je v prípade predávania kníh. Prečo? Stačí si pozrieť podmienky, ktoré v danej súťaží sú: daj like na fotku, daj mi follow, označ v komentároch 300 ľudí, ktorí ma musia tiež sledovať, zdieľaj súťaž na storíčka (ideálne každý deň aspoň 5krát... BUDEM TO POČÍTAŤ!!!). Teda si myslím, že už len samotné podmienky hovoria za všetko. Samozrejme, kniha sa dá venovať aj na aukciu, ktorej výťažok poputuje na dobrú vec, no nalejme si čistého vína, koľko ľudí to naozaj spraví? V dnešnej dobe majú častokrát ľudia už len pri nákupe cez Martinus problém zaokrúhliť nákup o tie 4 centy nahor, ktoré by následne poputovali na Dobrého anjela (samozrejme, česť výnimkám). Odkiaľ si to teda majú ľudia zobrať za príklad, keď my sami to častokrát nerobíme? Nemôžeme kázať vodu a pritom piť víno. Takto to, bohužiaľ, nefunguje.

Nech už je váš názor na toto predávanie aký chce, zhodneme sa na tom, že je to stále menšie zlo, ako tomu je v prípade predávania e-kníh. Zatiaľ čo knihu predáte len raz, e-knihu môžete predávať donekonečna a kľudne aj za plnú sumu, keďže kvalita e-knihy sa nezníži. 

Blogeri nepoznajú svoju hodnotu

Túto vec tvrdím už dlhšie. Problém slovenskej knižnej blogerskej scény je ten, že blogeri nevedia, akú majú hodnotu. Určite každý z vás vie, že blogeri sú najlacnejšia forma propagácie kníh. Predsa len, taká reklama v kníhkupectve nie je vôbec lacná, ako o tom píše aj Michaela Zamari vo svojej knihe Zákulisie samovydávania, a preto každému logicky zmýšľajúcemu človeku dôjde, že pre vydavateľstvo či autora je omnoho výhodnejšie, aby za takú istú sumu, akú by investoval do reklamy v kníhkupectve, radšej nakúpi výtlačky svojich kníh, ktoré rozpošle desiatkam blogerov, vďaka čomu bude mať reklama dokonca vyšší dosah. A to všetko len za knihu.

Prečo teda blogeri nepoznajú svoju hodnotu? Odpoveď je jednoduchá - pretože to robíme, tak povediac, zadarmo. Ja osobne nepoznám slovenského knižného blogera, ktorý by za prácu dostal aj zaplatené. Naskytá sa teda jednoduché riešenie - prečo si teda za to nevypýtame peniaze? Odpoveď je znova jednoduchá - pretože ten aj henten to spravia zadarmo. Vďaka tomu zo spolupráce častokrát vzíde a uprednostní sa iný bloger, ktorý to spraví len za knihu. To mne osobne príde ako neférové voči blogerom, ktorí svoju prácu robia poctivo a sú v tom výborní, no takto to, holt, funguje. V tomto prípade neexistuje žiadna možnosť, aby sa blogeri spojili a pýtali si za to peniaze, pretože je to nemožné. Vždy sa nájde niekto, kto to jednoducho spraví zadarmo. A to už ani nespomínam prípad, kedy vydavateľstvo či autor si ani neuráči prezdieľať danú recenziu.

Pri tejto veci sa tento nemenovaný spisovateľ ozval s tým, že prečo by si za to mal bloger pýtať peniaze, keď ho to baví a dostane za to knihu. Na to odpoviem len toľko. Spisovatelia prečo nepíšu knihy zadarmo, keď ich to baví, s tým, že dostanú 10 výtlačkov svojej knihy? Samozrejme, bloger recenziu nepíše rok ako spisovateľ knihu, na druhej strane sú to však diametrálne odlišné práce, ktoré robia. Treba vziať do úvahy to, že bloger je v istom smere nástroj. Nástroj, ktorý keď si svoju prácu odvedie poctivo, tak je skvelý pre propagáciu knihy. Ak je bloger poctivý, tak vedzte, že to nerobí tak, že si sadne za počítač a článok zbúcha za 15 minút. Dá si záležať na texte, na fotkách... jednoducho si dá na svojej práci záležať a nie je to celé o tom, že zbúcham niečo, len aby sa nepovedalo. 

Ja stále tvrdím, že knižné spolupráce sú na Slovensku ešte len v plienkach a v Dunaji pretečie veľa vody, kým sa dostaneme na úroveň tých zahraničných, kde ľudia nemajú problém blogerovi zaslať knihu a ešte mu aj za samotnú recenziu zaplatiť, nech je pozitívna či negatívna.

Nie je bloger ako bloger

Je bloger a bloger. Neveríte? Je to tak.

Ukážeme si to na jednoduchom príklade. Máme dve blogerky/bookstagramerky (v konečnom dôsledku to je jedno) - Peťku a Aničku (mená sú náhodné a akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná). 

Peťka bloguje už niekoľko rokov, má úspešný blog a má profesionálny prístup. Spolupráce u nej fungujú tak, že ju niekto osloví, prípadne ona na profesionálnej úrovni navrhne spoluprácu niekomu inému. V recenziách sa vyjadruje čo najviac odborne a jej práca v sebe nesie určitú hodnotu.

A potom tu máme Aničku. Anička bloguje mesiac aj s cestou, napíše spisovateľke správu o tom, aká je úžasná a že či by neposlala knihu, túto správu následne skopíruje a rozošle 60-tim ďalším autorkám (áno, naozaj to tak funguje.... toto mám overené). Jej recenzie (ak to tak možno nazvať) sú zväčša o tri riadky, pričom dve riadky zaberajú emoji, a ten posledný jedna veta o tom, ako strašne sa jej kniha páčila, pričom rovnakú vetu nájdete aj v každom čitateľskom denníku žiaka, ktorý danú knihu videl tak maximálne ako ukážku v čítanke a jej obsah orafal z internetu.

 

Ešte stále mi neveríte, že nie je bloger ako bloger?

A na záver...

Aby sme si rozumeli, cieľom tohto článku nebolo zhodiť jednu skupinu ľudí. Týmto článkom som chcel len poukázať na to, že predtým, než niekto chce zo seba robiť samaritána či osvietenca, nech sa najprv pozrie sám na seba, prípadne na druhú stranu veci. Pretože každá minca má dve strany a daná vec sa na prvý pohľad nemusí javiť taká, aká v skutočnosti je. Sme ľudia, a preto nikto nie je dokonalý. Namiesto toho, aby sme riešili jedni druhých, začnime najprv od seba. A ak už chceme niečo riešiť, tak normálnou cestou bez toho, aby sme tu robili zbytočné ceremónie, ktoré v konečnom výsledku vzbudzujú dojem, že jediné, čo daná osoba chcela dosiahnuť, bolo nahnať si nových sledovateľov (napriek tomu, že to možno myslela v dobrom). 

A knihomoľom, blogerom a bookstagramerom len toľko - sme knižná komunita, tak nerobme tu zbytočne rozbroje a namiesto toho sa navzájom podporujme. Veď čítanie kníh je najmä o tom, aby sme sa o svoju lásku ku knihám podelili s ostatnými a nie tuná bojovali proti sebe. 

Toľko k tomu a ja vám želám pekný deň, ideálne strávený pri dobrej knihe.